Preskočiť na obsah

Neokonfucianizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Neokonfuciovstvo alebo novokonfuciovstvo je forma konfucianizmu, ktorá vznikla počas dynastie Sung (960 − 1279) ale svoje korene má už v dynastii Tchang (618 − 907).[1]

Feng Jou-lan: „Dynastia Tchang, počas vlády ktorej dosiahol budhizmus svoj vrchol, bola tiež svedkom počiatku pozoruhodného oživenia konfucianizmu – intelektuálneho hnutia, ktoré sa stalo dominantným počas dynastií Sung a Ming“[2].

Neokonfuciovstvo je veľká syntéza, do ktorej vyúsťuje vývin čínskej filozofie v stredoveku. Za praotca neokonfuciovstva sa pokladá Chan Jü. Významným predstaviteľom bol aj čínsky filozof Ču Si.[1]

  1. a b FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  2. Fung Yu-lan. A History of Chinese Philosophy. Preklad Derk Bodde. Vol. II. The Period of Classical Learning (from the second century B.C. to the 20th century A.D.). Princeton : Princeton University Press, 1953. 783 s. S. 407.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • MCMULLEN, David. Confucianism: Tang (T’ang). In: Encyclopedia of Chinese philosophy. Ed. Antonio S. Cua. New York : Routledge, 2003. 1020 s. ISBN 0-415-93913-5. S. 140 – 149.
  • Tzi-ki Hon. Confucianism: Song (Sung). In: Encyclopedia of Chinese philosophy. Ed. Antonio S. Cua. New York : Routledge, 2003. 1020 s. ISBN 0-415-93913-5. S. 135 – 139.
  • KRÁL, Oldřich. Čínská filosofie : pohled z dějin. Vyd. 1. Lásenice : Maxima, 2005. 373 s. ISBN 80-901333-8-X. S. 283 – 342.
  • CHENG, Anne. Dějiny čínského myšlení. Preklad Helena Beguivinová; Olga Lomová, David Sehnal, Dušan Vávra. 1. vyd. Praha : DharmaGaia, 2006. 688 s. ISBN 80-86685-52-7. S. 406 – 409.